Runes

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Nekonečná laska s dátumom spotreby

Zoznámili sme sa na námestí bolo to jednu na poli peknú no na poli upršanú nedeľu. Písal sa rok 2008 a mestom ten deň pochodovala armáda. Nebola to invázia ale prehliadka nasej veľkej bojaschopnej slovenskej armády dokonca aj tie naše dve bojaschopne stíhačky sa zúčastnili len škoda že prelet bol naplánovaný tak že  pat tisícoví dav nevidel nič ale 20 papalášov na tribúne videlo všetko, ale ako som spomínal bola to naša bojaschopná armáda. Počasie celkom prialo až do dákej  tretej hodiny poobede potom sa mráčiky rozhodli že by aj troška poplakali že by tak sucho nebolo. No a to sa mi moc nepáčilo keďže v tej dobre naše uniformy neboli zrovna tie vode odolne. Jaj zabudol som povedať čo som tam vlastne robil ja, ja som tam bol akože na pomoc tomu pat tisícovému davu keby sa náhodou dakomu dačo stalo bol som vo dvojici s Erikom ako to už v službách červeného kríža býva, vždy sú dvaja. Deň to bol zaujímaví len jediný komu bolo pomôcť bol jeden vojak z dákeho špeciálneho komanda čí čo vraj ty naši najtvrdší z najtvrdších len asi taký tvrdý nebudú , teda minimálne mäkší ako šuter, lebo tento ultra špeci soldier pri predvádzaní dákeho chmatu dačo spravil zle a akosi sa o kameň obúchal. Tak sme mu to trosku museli lepiť dokopy. No ale naspäť k tomu dažďu keďže tie naše uniformy v tej dobe  pri daždi mali skôr opačný efekt a to vodu nasávať tak som kukal kam sa to ja skryjem. A čo to moje oko neuvidelo veľký biely stánok a tam partia dákych báb.

Hovorím si, tie nám neodolajú však kto by už len odolal takej fasa záchranárskej uniforme. Tak som sa vybral smerom k nim že tu ja počkám kým doprší. Bolo tam tuším okolo 7 ľudí a ak sa dobre pamätám 3 chalani a spomínané 4 baby. Stan patril organizácií Úsmev ako dar. Pustil som sa  do dákej konverzácie o detských domovoch a o jednom projekte ktorý som v tej dobe nosil v hlave a jak som sa tak kukal po stánku zrazu dačo upútalo moju pozornosť. Mohlo to mat tak  cca 18 rokov dve nohy dve ruky a hrdzavé vlasy.  Uff veď to je žena a celkom sympatická  preblesklo mi hlavou, keďže ja som tiež veľmi tvrdý chlap, ďalej som sa tváril že ja nič ja sa len informujem tuná a kecal som ďalej tuším Adri sa volala. Keď pršať prestalo šiel som preč a vrátil sa tam v ten deň asi milión krát. Potom som sa dáko odhodlal a začal debatit aj s tým sympatickým stvorením a huh nechápem čo to  za zlom v mojom živote vtedy prišiel, ale moje slova padali na úrodnú pôdu a ona so mnou normálne komunikovala  a usmievala sa pritom. Dokonca šla na toaletu do Mc. Xxxx a pri chôdzi si poskakovala.

Keď sa vrátila skúsil som svoj najtajnejší trik s voňavkou. Je to veľmi zložité tak  čítajte pozorne a zapisujte si poznámky:   1- spýtajte sa obete čí si mysli že toto je dobra vôňa a nahnite sa k nej s hlavou vytočenou do strany. 2- keď sa nahne a je tak blízko že ju mate na dostrel, rýchlo otočte hlavu naňu a dajte jej pusu na líco.  Zabralo, usmiala sa od ucha k uchu a ešte ďalej. Potom pokračovala konverzácia ďalej pričom som ale  musel odchádzať a prichádzať keďže som bol v službe a problém som nepotreboval. Pamätám si že raz keď som tam bol tak prišiel taký veľmi inteligentný vojak čo bolo vidieť už na jeho  prejave a pohyboch. Položil veľmi zaujímavú otázku „ a to decko si ako môžem vybrať sám ne bo ja necem žádné špinavé, dáke černé abo tak ja cem dákeho modrookého blonďáka“  . Odpoveď som sa nedozvedel, lebo zavládlo ticho, a po chvíľke sa ta teta čo predtým hovorila so mnou pustila do debaty s nim mne to bolo jedno ja som kukal na tu čo zmokla a zhrdzavela jej hlava.

 No a tak plynul cely deň až prišiel večer  a koncert najväčšej slovenskej superstar, zároveň jedinej čo tu produkuje dačo  čo sa dá nazvať hudbou a to ujo Cmorik. Inak asi nemá rad cukríky bo jeden s tých 3 pánov z úsmevu po ňom hodil balíček cukríkov na pódium a on to dáko neocenil len sa zamračil. Podotýkam že ho netrafili. Keďže ja nemusím byt v kotli tak som si podišiel vedľa toho besniaceho davu a tam sa dal do reči z ďalšou dvojicou záchranárov. Zrazu šiel okolo ten hulvát čo hádže cukríky a povedal mi vec pri ktorej ma až v chrbte zamrazilo ale tak prijemne „čaká na teba chod tam stále sa obzerá kde si“, ufff to bolo na mňa moc ja taký hanblivý chlapec mam spraviť  prvý krok ??? No nič šiel som tam a tváril sa ako najväčší rocker a poskakoval tam tiež samozrejme decentne ako sa to z ruksakom plným obväzového materiálu dá. Po dákej dobe začal hromadný presun na nábrežie kde mal byt ohňostroj, chvíľku predtým ako ho spustili som môjmu hrdzavému objektu povedal „ to som objednal pre teba“ načo sa usmiala a tuším aj poďakovala. Ohňostroj skončil a mne bolo jasne že čo chvíľa  sa s ňou vidím naposledy, ale to predsa nejde ja musím dačo spraviť pomyslel som si , ale čo je tu veľa ľudí ja sa hanbím uaaaaaa panikaaaa.

Zrazu to zo mňa vypadlo „nemohla by si mi dať dáky kontakt na seba napr nick na azete“ ona že jasnee a šla do auta a začala písať dačo, podala mi papierik na ktorom bolo 0903kika, kukám čo to je  za nick, kto si dá na azete nick 0903kika, potom sa to vysvetlilo že pod mojim palcom bol zvyšok čísla (to kika bolo pod tým 0903), inak tento papierik dodnes deň mam . Huh cely šťastný nažhavený  si idem domov zo služby a pri čakaní na 95 som napísal tu najdrsnejšiu vec v mojom živote ktorú nikdy neoľutujem znela „nechce sa ti isť niekedy von“ počas môjho priblblého úsmevu  a čakania na odpoveď som vysvetlil ostatným kolegom čo sa stalo, mali zo mňa strašnú radosť, asi 2 minútky nato prišla veľmi dlhá sms „chce :)“. Predčasné Vianoce začali pravé v tom momente.

 Doma som šiel na pokec bo medzi časom sme si vymenili aj nicky na tomto super portáli a tam študoval jej profil a zároveň RP-čkoval o sto šesť. Dohodli sme sa že v piatok pôjdeme von. Mimo iného som sa dozvedel že ma strašne rada pesničku od IMT smile - Mam krásny sen. Pamätám ako sme mali veľké sms-kove peklo (dodnes mam v starom telefóne oddnej každú jednu sms rovnako ako v novom) toto peklo trvalo aj počas vyučovania v škole, mal som cviko z matlabu ktoré učila super dvojica doktorandov Pat a Mat velice šikovný boli čo nevedel jeden nevedel ani druhy a oni vlastne nikdy nič nevedeli, teda pokiaľ to nemali na dakom papieri. No a zrazu mi prišla sms s kúskom textu pesničky, huh čo budem robiť  rýchlo rýchlo rýchlo klik internet-> supermusic.sk-> mam krásny sen, a už som ničil písmenka na telefóne. Uff padlo na úrodnú pôdu zasa sa potešila.

 V utorok večer mi zvoní telefón a tam šéfka „ Maťko zajtra je na nábreží  koncert  biela pastelka prosím ťa, nemôžeš to zobrať, pôjdeš tam s Radkom a aj mi to pofotíte bo máme tam mať logo“ reku jasné prečo nie aspoň zabijem čas a piatok bude cobi dub. Počkať čo keby som jej napísal že či ma nepríde kuknúť do služby. Už si nepamätám čo presne odpísala čo ma mrzí ale necem ani kukať do fónu bo nie som zrovna 2x v psychickom stave kukať to. No podstatné pre náš príbeh  je to že prišla. Síce ako vravela  mala hodinový telefonát  s kamarátkou a ak dobre pamätám s Baškou bo sa bála, predsa nevedela čo som kto som odkiaľ som. 

Do jej príchodu som inštruoval Radka „ Radko očuj príde za mnou jedna slečna a strašne sa mi ľúbi  ja viem že vždy robím blbosti ale dneska musím byt vážny tak prosím nehovor jej omne nič zlé ani tak dobreee „. Radko mal pochopenie a ta služba bola jedna s tých nudných,  väčšinou  sme vymýšľali hlúposti ale  čo keby prišla v momente keď  vymýšľame dáku sprostosť. No a tak šiel čas, spoločnosť nám robil najdokonalejší bezpečnostný technik pán Frčka, ktorý mi ako prvé prikázal otočiť auto lebo keby náhodou vypuklo dáke nebezpečenstvo  tak môžeme zapnúť reflektory a osvetliť celú plochu a .... . Podotýkam že sme boli na Tirišovom nábreží a účasť bola asi tak 15 ludí keďže koncert nebol spropagovaný nikde. Hrala konkrétne kapela Chikilikitua či ako sa to píše. No spať k téme zrazu zazvonil telefón z oznámením že už je tuuuuu, mal som tep 190 minimálne ale v dobrom slova zmysle.

 Od samej radosti si to už vôbec nepamätám, ale pamätám si jedno, ako som stal za ňou a ona že jej je zima, tak som ju objal šak čo bude len tak stáť, po chvíľke som sa odhodlal  na najväčší krok v mojom živote, dal som jej pusu na líčko len tak bez finty bez všetkého proste že na tu máš ber dávam . Čakal som čokoľvek, facku, kopanec, urazenosť  ale ono prišlo dačo iné, dačo čo som nečakal, povedala tým najsladším najviacanjelikovskejšim hláskom ďakujem.

Uff pomyslel som si. Kámo sprav to ešte raz, tak aj bolo a reakcia bola taká istá. Hmm to bude dáka kuleha, tak som to spravil ešte  dva krát a vždy z rovnakým výsledkom. Tak to kuleha nebude, tak som zobral všetku tu odvahu čo som mal a pobozkal ju normálne, bez jazyka  ale normálne ako sa patrí a ona sa hneď chytila a v tej panike som zahlásil desivú vec „ ja nemôžem ja som v službe čo keď ma dakto uvidí“.  Ale už som vedel že je moja. Otočil som sa na Radka pričom som tlačil oči von z jamiek a pleštil ich ako dneska Latinák a Radko iba z úsmevom dvihol palec. Už som ju nikdy nechcel pustiť, ešte sme tam stali dlho v tom objatí. Keďže som chlapec zo slušnej rodiny a nikdy som nenechal ísť kamarátky samé domov nie to ešte tuná potencionálny objekt, tak som jej navrhol že ju odveziem. Nevedela do čoho ide lebo auto som mal asi mesiac, šoféroval som asi dva týždne po cca 4 ročnej pauze od autoškoly,  takže moje vodičské výkony tomu nasvedčovali. Odnavigovala ma na opačnú stranu Bratislavi, ja som sa hlavne snažil pamätať si cestu späť, až sme dorazili pred jej barak. Tu začal taký zaujímaví rozhovor  dačo v zmysle už spolu chodíme?  Tiež si to moc nepamätám ale vravím bol som stresovaný z cesty a vyvedený z mieri z nej . No každopádne som sa v tom rozhovore dozvedel že áno chodíme.

 Ďalšie dni si moc nepamätám, boli síce krásne ale nie také výnimočne ako tieto  4 ktoré si pamätám ako keby boli včera a asi budem aj do konca života. Jedine na čo si spomínam, bolo naše prvé oficiálne rande a to bolo v prezidentskej záhrade. Kika došla oblečená v štýle 14 ročného chlapca troška širšie gate kožená bunda  rozheganý ruksak a šiltovka zarazená až dade do krku, prišlo mi to trošku odradzajúce ale neriešil som to a dobre som spravil .  Časom prišli zoznamovačky s rodinou, pamätám si ako tu bola unás  prví krát.  Mama práve žehlila, moja bublinka si sadla na gauč tak že si skrčila nôžky pred seba a za chvíľku povedala, Maťko podáš mi  bundičku je mi zima na nožičky. tak som podal potom prišiel otec a tak som ich chcel zoznámiť,  nestihol som to poriadne spraviť a on naňu vybafol ahoj ja som pepo. Mama ho potom večer zato zvozila že to kde zobral takéto spôsoby.

Mňa zoznámila s každým členom rodiny osobitne rodičov mi predstavila na dolnom poschodí (bývajú v rodinnom dome) a za bratom sme šli do izby. Pri vstupe som si všimol že na dverách ma číslo z CSOB city maratónu takže pochopitelne moja prvá veta po ahoj musela byt taká aby som si ho získal,  ta znela „si bol na maratóne  si sa mal zastaviť by som ti dal aj deku z logom“. Omg jak sa mal za mnou zastaviť veď ma nepoznal v tej dobe,  preblislo mi hlavou , no fasa bude ma mať za magora nasledovalo v tesnom závese . Tu len poznamenám že z rodičmi sme si navzájom veľmi dobre rozumeli hlavne ja s jej tatom, mal som strašne rad večerné rozhovory pri Spektre a jeho príhody zo života pričom vždy mal po ruke aj dáky vtip . Toto mi bude chýbať, obaja, mam ich rad ale je divne aby som prišiel  dobrý deň ako sa máte bla bla bla. Za toho 2,5 roka my tam vytvorili druhý domov, ďakujem im zato . 

Tak plynul čas prešli Vianoce, prešla zima, prišla jar, čiže asi pol roka nášho vzťahu a na mňa  prišla  kríza, nebol som človek ktorý  by mal už predtým vzťah a tak som nevedel či zrovna mňa dovtedy  rozlietaného  multi hobbyového človeka ma niekto skrotiť. Rovnako som si nebol istý tým čo k nej cítim, trvalo to asi mesiac, vedel som že ju ľúbim ale stále som si kládol otázku „chcem s ňou byť, nechcem s ňou byt“,  je mi s ňou dobre ale nebude mi tam vonku s dakým lepšie? Nebude mi samému lepšie?  Teraz prišla sa mi zdá presne takáto kríza naňu a ona ju nezvládla. Dáko som to prežil a neľutujem lebo potom som sa už viezol na húsenkovej dráhe menom milujem. Pár mesiacov nato vzniklo toto video ktoré hovorí ten príbeh a ako som to vtedy cítil http://www.youtube.com/watch?v=lfox7tRjLrI .

Prišlo leto a my sme mali spolu najúžasnejšiu dovolenku v mojom živote, kde sme precestovali Slovensko v našom autíčku medzi časom pomenovanom Drak. Aj moje vodičské schopnosti sa medzi časom dostali na úroveň Bratislavský Schumacher. Na zadnom sedadle sa s nami vozili naše plyšové deti  sobík Miško (Kikin vianočný darček odomna) a somárik Maxik (môj darček od Kiki ) a asistovala nafukovacia kačička menom Rudy. V Poprade potom pribudla zelena dinosaurica pomenovaná Happinka. A zároven jeden z mojich najobľúbenejších artefaktov  nášho vzťahu štvorfotka s fotokabínky, tu mám tuná na stole pod sklom, bóóóže aký sme tam zamilovaný až sa mi chce plakať, ale od radosti. Prvú noc tohto úžasného tripu sme strávili na Mlynčekoch,  bolo nám tam krásne.

Cesta pokračovala do Svidníka, kde sme sa fasácky okúpali v miestnom vodnom svete (toto leto som mal v pláne zasa rovnako ako spravit Trip II no to sa mi už asi nepodarí) a následne k jej ujovi a tete do Stropkova. Úžasný to ľudia, obľúbil som si ich veľmi rýchlo  jeden lepšia duša ako druhá hlavne ujo, trefné vtipne hlášky na všetko a to ja mam rád. Odtiaľ sme šli k Babke, mojej Babke zobral som ju nato najposvätnejšie miesto aké v mojom živote je,  a to je Tornala bydlisko mojej babičky, rodisko mojej mami. Tam som vždy chodil  relaxovať,  blázniť sa,  depkovať no proste všetko,  vlastný svet vo veľkom svete. Teraz tam ísť nemôžem lebo všade tam vidím ju.

Bolo nám tu úžasne chodili sme kade tade ale hlavne na kúpalisko. Dokonca sme šli aj na koniec sveta do Silickej Brezovej na hrob ani neviem koho, proste babka chcela tak sme šli nám boli jedno hlavne že spolu . Šli sme aj do Rožňavi,  ta nie je dáko podstatná, ale tam sa fotila moja bublinka na preukaz do školy. Trebalo poslať fotku spomínam to len preto lebo jednu kópiu mam tuná tiež na stole pod sklom  a akurát mi naňu padol pohľad. Po dákom  čaše,  v mojom raji ktorý teraz bol naozaj raj lebo už tam bol aj jeden anjelik so mnou, sme sa vrátili do Stropkova bo tam bol Jurmak či jak temu hutorá. Odtiaľ mam na spomienku dvojačku, brčkavú parochňu, a hlinené slniečko ktoré mi kupovala zo slovami „ bo ty si také moje slniečko také moje sunshine“ dlho ma aj tak oslovovala, toto si treba pamätať na neskôr.

A tak nám šlo leto ďalej a až leto skončilo začala škola, ja som si pre veľký úspech zopakoval tretí ročník bo jeden ujo sa rozhodol že par ludí z mojej katedry  nepôjde na štátnice bo sa s dakým pohádal, a ja medzi tými čo potom od neho nedostali skúšku. No a Kikuška začala chodiť na vysokú školu tiež. To bol čas  keď sme začali intenzívne spolu žiť, spávali sme hádam každú noc spolu, myslím vedľa seba alebo pri sebe proste buď ja som spal u nich abo ona u nás. Vlastne sme žili ako v manželstve. Juj zabudol som na náš prví rok som jej kúpil prstienok a spýtal sa takú trápnu vec od srdca  „vezmeš si ma za muža“ a ona povedala že áno, a odvtedy sme  to brali ako zasnúbený, viem že to nie je oficiálne ale pre nás je abo aspoň bolo, uff tak toto teraz bolí.

 Čo chvíľa boli Vianoce a tak som jej kupoval darčeky stále a stále a akosi som to prepočítal bo ich bolo trošku veľa hlavne ten veľkyyyyy macko  bol problém. Tak som zohnal veľkú krabicu  a tam to všetko narval, malo to výšku asi meter a podstava rozmer  pol x pol metra, taká malá chladnička. Mám pocit že som jej spravil asi najkrajšie Vianoce čo som rad bo to bolo zmyslom môjho života robiť ju štasnou, len už o to nestojí. Ďalšieho pol roka uplynulo ani neviem ako ale každopádne som dostal pred meno Bc. takže ubehlo to úspešne. Juj aká bola Kikuška na mňa hrdá keď som tam stal s diplomom. Aj jej rodičia prijali pozvanie a prišli kuknúť a zatriasť paprčou začo im ďakujem bo veľa to pre mňa znamenalo. Taktiež mojej Bublinke ďakujem že mi pri bakalárke bola oporou a aj pri učení na štátnice. V tomto  momente mohlo začať leto veď Bublinka už mala voľno a ja ešte väčšie, konečne leto keď nemusím riešiť  žiadne skúšky  ani nič iné bo som práve jeden stupeň zavŕšil a môžem sa len tešiť na ďalší.

 Leto ubiehalo jedna radosť  akurát par dni sme boli bez seba. Kikuška  šla na Pohodu kým ja som obhajoval slovenské farby v Srbsku, keďže moje  družstvo vyhralo rok predtým Harinekov pohár a tým sa vlastne stalo dačím ako majstri Slovenska v prvej pomoci. Vyhrali sme ho aj toho roku ale už neoficiálne bo ako úradujúci majstri a reprezentanti  musíme mať 2 roky stop. No každopádne v Srbsku sme sa celkom posnažili a nebyť trošku konfliktu na stanovisku  spôsobeným zlou komunikáciou z rozhodcom  tak hádam aj 5 skončíme takto sme boli 7 z 28 čo nemení nič na fakte že Slovensku sa takto dobre ešte umiestniť nepodarilo. Pri návrate na SVK sme si ešte skúsili ostrú akciu keď par metrov pred nami  nabúrali dve auta s toho jedno spravilo par kotrmelcov, celkom vtipná situácia,  búračka, začína sa tvoriť kolóna a ani nie do 30 sekúnd   6 členné záchranárske družstvo  doplnené o ďalších 8 ľudí s toho  1 doktor a par ľudí z iného družstva  začína ratovať ľudí. Krásny to pohľad v určitom slova zmysle.

 Po návrate domov sme sa chystali k babičke pričom to zrovna u Kiki doma nebolo najružovejšie, teda  nebolo to zle ale neviem prečo mala dáke hádavé obdobie. Hlavne to medzi ňou a bratom bolo dosť ostré a neviem prečo bo inak mali krásny vzťah , skôr som mal pocit že kvôli mne s nim trávi menej času a to kvôli tomu, no to už nezistime. Každopádne Kika došla za mnou s novinou, kým ja som hájil farby Slovenska ona sa dohodla na dákom šteniatku z Levíc. Uff to nie veď nevieme čo to je zač a kde to bude a, no milión otázok,  našťastie som ju ukecal že nie. Nenechala sa odbiť a stále hovorila o psíkovi medzi časom sme šli k babičke mojej zasa, a tam ma dáko ukecala ba až navnadila. Keďže moja sesternica zverolekár nemala nič v ponuke tak nám aspoň odsúhlasila jeden inzerát čo sme našli na bazoše.

 Mali sme ale dohodnuté pravidla, že u mňa psík moc nebude  lebo moja mama sa boji všetkého čo ma viac ako 2 nohy, to dáko nepovažovala za problém. No a tak sa stalo, šli sme si po nášho Yodika. V Tornali sme mu kúpili peliešok  malinký, inak tuším pre morčatá ale jemu to stačiť bude veď je krpatý. Booože, aký boli zlatý keď sme došli pre neho,  bolo ich tam 9 ale nás bol najúžasnejší. V tom momente všetky pochybnosti  zo mňa utiekli a už nebolo o čom. Peliešok sme odhadli, bol mu akurát, malinky bol celu cestu kľudný.  Kika bola s nim vzadu a ja som si to ťahal po lokálkach 70kou veď čo sa budem náhliť, veď  si veziem dieťa preboha a bolo mu teplo, tak trošku aj vzduch musel prúdiť ale nie moc rýchlo aby nebol prievan,  no hotová veda toto prepravovať  také malé chlpaté stvorenie. Privítanie u nás doma nebolo zrovna najlepšie, bo ako som predpokladal moja mama a psík Nieeeeeee, btw po čase si k sebe cestu našli.

U Kiki doma prijali krpca celkom pekne potešili sa mu, len vraj mohol byt fenka.  Ešte nás pred koncom leta čakala troška vačšia exkluzívnejšia dovolenka a to do Chorvátska z mojim bratom a jeho partnerkou.  Touto cestou im zato ďakujem ja viem že sme boli ako deti ale čo bolo nám nakoniec super nie?  Náš vzťah to veľmi utužilo a hlavne pribudlo veľa krásnych spomienok, teraz síce bolia ale to prejde. Napríklad  v jednej loďke bola dáka zelená voda a vždy keď sme šli okolo sme si povedali „ loďka z vlastným životom“ ale stále nam chýbal Yodiček ktorého nám zatiaľ varovali. Huh počúvali sme požičovňu vzducholodí od Patejdla bo on tam spieva  „ 5 bielych psíkov vzduchom letí“ a náš Yodik je bielučičký psík.  Po večeroch sme pri zaspávaní počúvali Donutila a jeho príhody, vramci týchto Vianoc som dostal ako darček od Kikušky lístky na neho.

Po návrate domov nás ešte čakal výlet k babke s Yodikom  pričom tento krát šla s nami aj moja mama. Bolo nám tam super. Ani nevieme ako leto skončilo a začal semester obom, a ten bol veľmi krutý bo  Yodiček  ochorel a skoro zomrel. Bolo to naše bábo ktoré potrebovalo 24 hodinovú starostlivosť. Tak to bolo do dákeho novembra až sa s toho krpec dostal.  Tým že sme si kúpili Yodíka prestali sme žiť jeden pre druhého a začali sme žiť obaja pre neho. Zabudli sme spolu chodiť von a viac času sme trávili večer pri TV a PC. Pričom Kika mala novu kapelu a ako sama priznala v Decembri si nebola istá  citmi ku mne. Hlavne ma vtedy ranila jedna vec a to  leader  tej kapely,  mala ho v telefóne ako Adamko Slniečko. Au toto zabolelo, ako môže nazývať dakoho slniečko, to je moje meno, mne tak hovorí prečo ho ma tak v telefóne, viem že s nim nič nemala ale dorazilo ma keď som raz našiel jeho fotku na stole a to nie som zrovna žiarlivec ale toto bolo už aj na mňa moc. Na jej obranu musím doplniť fakt že slniečkami nazývala aj detičky a daktoré dobre kamarátky, ale chlapa tak nazvať nemusela.

 Ale to prehrmelo hoci som v tej dobe nebol najšťasnejší ale prešlo to a zasa sa usmievalo na nás šťastie.  Január  prešiel ako nič, skončilo skúškové ktoré bolo pre oboch úspešné. Začiatkom Februára mala Kikuška doma trošku väčšiu výmenu názorov  a chcela aby sme šli bývať spolu, dnes ľutujem že sa tak nestalo, asi by nás to zachránilo ale kde my dvaja sami spolu keď ani jeden nezarábame. Každopádne bola to veľké utuženie nášho vzťahu bo zrazu mala len mňa a ja som tu naozaj bol. Čo chvíľa bol Valentín a Kikuške bolo veľmi zle v  to ráno, takže pochopiteľne sme nikam nešli i keď sme chceli do kina abo tak. Ale zato mi napísala to najkrajšie vyznanie z lásky aké si človek môže priať, aj by som ho sem dal ale takto patri iba mne a je to ta posledná krásna vec ktorá mi ostala.

 Po tomto dátume to už šlo asi šlo s nami dole vodou,  neviem prečo. Ja som ju stále miloval a milujem dodnes deň ako píšem tento príbeh.  Začal nový semester a Kikuška začala učit spev. Nebol to najmúdrejší nápad no nepodporte svoju lásku v tom čo chce. Zo začiatku sa to dalo, semester sa len rozbiehal a mala len 3 žiakov. Hmm len zrazu prišiel semestrálny projekt ktorý som ja chcel spraviť čím skôr a môj rozvrh a jej rozvrh sa nechceli kamarátiť. Čo bolo ešte pre nás horšie začali sa jej hlásiť  ďalší žiaci a prišli sme už aj o piatky a soboty zrazu sa nás čas scvrkol len na nedele a večeri pretože ja som mal v utorok a štvrtok tréningy do dákej ôsmej.

 Po príchode domov zo školy som začal robiť robota (môj semestrálny projekt) a ako každý keď chce dačo dorobiť tak to robí systematicky po častiach a hoci myslí že to je na 2 hodinky potiahne až to nedokonči, tým sa stavalo to že namiesto o 7 som za Kikuškou prišiel o 9 večer. Nebolo to tak stále bolo to tak dva dni po sebe  lenže plus dva dni tréningov sú to štyri. Nebolo to však pravidlom záležalo od druhu roboty či som robil mechaniku abo program, lebo programovať som vedel aj vedľa nej večer pri telke. Bože ako mi teraz rezonujú jej slová v hlave „Bubo prídeš večer bez robotíka budeme spolu“. Povedala to asi 5 krát ale pamätám že iba raz sa mi ju podarilo poslúchnuť, môcť to tak vrátiť spať, hneď by som si sadol k nej objal ju a kukal hlúpi panelák, už je neskoro. Kika zrazu začala chodiť von s luďmi na úkor nášho času, mne to nevadilo nechcel som ju obmedzovať chcel som byť s ňou ja, ale keď chce nech ide ja ju počkám. Začala chodiť von s dákou partiou, tu som spravil chybu že som sa im tam nenaordinoval. Stále sa tvárila zamilovane o čom svedčia aj sms a správy s toho času.

Prvý náznak problému prišiel  12 marca,  asi dva dni predtým sa mi Kikuška priznala k tomu že v tom decembri pochybovala ale že teraz si je istá a miluje ma. Bol som s toho mimo 11 marca sme sa o dačom poškriepili, neviem čo to bolo už ale v rámci hnevu som ju chcel trošku podpichnúť  a vrátiť jej ten december a povedal som jej že neviem či ta milujem. Na druhý deň ráno povedala že tak si dajme pár dní  pauzu, načo som sa zľakol že som spravil hlúposť. Ona musela ísť do sprchy bo mala učiť spev a cela sa umyť ešte predtým.

Kým bola v sprche napísal som jej veľké vyznanie o tom ako ju milujem a vysvetlil že  som ju chcel len podpichnúť a dal jej to na plochu. Malo sa jej to ako prvé zapnúť pri prebudení PC. Osud sa zahral s nami nepekne, ja som to neuložil len nechal otvorené na ploche a ona jak to videla, nechtiac  to zavrela bo potrebovala notebook na učenie spevu. Mam tu len email s textom  „Bubo čo bolo v tom dokumente :-*“. Bol tam okrem vyznania aj link na pesničku Opri sa omňa.

http://www.youtube.com/watch?v=HzktICM-J9U&feature=player_embedded

 Potom som jej napísal sms správu ako ju milujem a že to viem, no tomu neverila hoci som jej neklamal, však kto by aj uveril zmenenie tak vážnej veci z minúty na minútu. Par dni nato sa mi zdalo všetko OK len som si neuvedomoval jednu vec a to že od 13. Marca od môjho hlúpeho zbytočného ješitného klamstva  mi povedala milujem len raz a aj to jej len vykĺzlo asi nedopatrením. Náš vzťah fungoval  v mojich očiach v pohode ďalej, ale asi to tak nebolo, asi určite to tak nebolo lenže ja som mal na očiach ružové okuliare.

Stále sme tu boli jeden pre druhého, stále prúdili správy v štýle ľúbim ťa :-*. Tak dáko šiel marec až sa blížil ku koncu a Kikuška sa rozhodla ísť na autosalón. Pri našich spoločných večeroch sme riešili za ktorú automobilku Kikuška pôjde. A popri tom  mala sem tam dáke fotenie. Chceli sme ísť zasa do Tornale konkrétne týžden pred autosalónom. Akurát že došiel s tou myšlienkou aj môj brat a mama, čo znamenalo že tam ísť moja bublinka a Yodiček nemôžu bo by bola s toho sardinkáreň. Keďže osud je sviňa sviňovitá  tak nakoniec sa dohodlo že k babke sa pojde o týždeň neskôr a to cez autosalón.

 Ten týžden bol cely krutý. Cez víkend sme spolu vôbec neboli lebo Kikuška šla točiť dačo do školy, teda dačo, šla točiť kapelu s ktorou sa teraz stretáva stále, mam pocit že sa s nimi stretávala už pár týždňov predtým, a preto už nebola toľko somnou, asi jej zachýbalo to čo sme kôli Yodikovi zanedbali a to náš spoločenský život. Našla si partiu s ktorou jej vonka bolo lepšie ako somňou vedľa seba pri telke.

Z nedele na pondelok sme nespinkali spolu neviem už prečo ale kukám si komunikáciu z nedele a je to plne lásky nehy a bozkov. V pondelok ráno tu mam ešte zaľúbenú sms. Z pondelka na utorok sme tiež nespinkali spolu ale tiež zaľúbená komunikácia, no a do tretice v utorok chcela ísť spať ku kamarátke ale stále sa tvárila zaľúbene a hlavne písala o tom ako konečne na ďalší deň budeme spolu a budeme spolu spinkať.  Tak aj bolo prišiel som za ňou, bola chudinka zničená s toho celodenného státia v opätkoch na autosalóne a preto chcela ísť do vaničky. Keď sme tam už sedeli bola dáka smutná, neviem prečo ale bola, ešte som jej pomasíroval labky a potom ešte raz v postieľke s mentolovou emulziou. Ja som ešte chvíľku kukal dáke veci na  nete, lebo bolo sotva pol 10 a ona už rozhodla o spánku. Surfoval som asi tak 5min a potom vypol PC pritisol sa k nej objal ju dal pusu a spytal sa „čo ti je bubu?“, neskoro, už spinkala tak som vypol hlavu aj ja a zaspal tiež.

Ráno ma prosila nech ju zoberiem na poštu čo sa mi moc nechcelo lebo je to opačným smerom a to znamená dostať sa ešte do väčšej zápchy. Snažil som sa jej to vyhovoriť ale veď odmietnite dačo svojej láske. Nakoniec sme tam šli vybrala si balík a hurá smer autosalón. Po ceste zistila že jej chýbajú silónky  tak sme spravili plán B a stavili sa ešte u nás a moja mama jej dala jedny. Ona zatiaľ  zbehla do našej izbičky (našej bo sme ju prerábali v novembri prenás dvoch) a odložila si tu prázdne krabice z balíku čo sme pred chvíľou vyzdvihli. Odložila ich tam zo slovami „potom si ich zoberiem“ ak sa dobre pamätám no to netušila že potom už nebude. Čo mi príde teraz celkom vtipne a len to vystihuje ten zmätok čo sa v nej odohrával. Totižto povedala mi že nad rozchodom rozmýšľala už pár dni a preto aj ten smútok predchádzajúci večer vo vaničke. 

 Šli sme spolu na autobus, konkrétne 84 ktorá stojí pri TPD a ide aj okolo Inchebi . Celú cestu som ju držal, stali sme vzadu na konci busu, teda ja som stal ona sedkala otočená smerom ku mne, na sedadle upevnenom na zadom blatníku. Posledný krát ma od srdca pobozkala a vystúpila na zástavke AUPARK, netušil som že to je posledný bozk, to by som si ho užil inak, viac dal by som doneho všetko. Ja som pokračoval v ceste  do školy kde to bol veľmi vtipný deň. Cvičiaca sa ma pýtala, lebo je to moja stará známa, že či som fakt zasnúbený  ako to mám napísané na Facebooku, a ja jej že áno som.

Ďaľšie cviko odpadlo a šiel som domov , keďže k babke sme mali ísť až o 6 a ja som už o 3 doma tak som schmatol foťák, zobral 5€ a smer Incheba. Hneď som šiel hladať svoju bublinku ktorú som aj našiel len akurát sa prestriedala a mala akurat čas keď mohla sedieť za kecpultom. Iba mi povedala že nemože ma pobozkať (teraz rozmýšlam či to nebolo zároveň aj nechcem, no podľa toho pohľadu čo si pamätám skôr nemôžem ). Tak som si šiel kuknúť zatiaľ ostatne autá s tým že keď bude  zasa stáť vrátim sa a spravíme si fotku. Tak aj bolo, za pol hodinku. Spravili sme si 2 fotky pričom už z Kikušky nebolo to dievčatko v koženej bunde ale veľká prenádherná kočka. Uf naša posledná spoločná fotka kde sme ešte „zaľúbený“  prečo som to nevedel aspoň by som sa učesal abo dal pusinku abo dačo.

 Za toho 2,5 roka sa z káčatka stala prenádherná princezná. Teda ona ňou bola furt len jak sme chodili spolu nakupovať vyberal som jej veci a naučila sa obliekať ako kočka. Potom prišiel dáky zákazník tak sa musela venovať jemu. Ja som už bez hlasu pohľadom naňu povedal milujem ťa papa lebo už mi fakt chýbala. Došiel som domov a šli sme smer Tornala. Na druhy deň k večeru mi prišla sms  „bubo musíme sa porozprávať“ hmm neveštilo to nič dobre no skôr som čakal dačo v zmysle podviedla som ta a je mi to lúto heh . Najprv to spravilo čierny oblak v mojej mysli ale potom sa to zmenilo ja som bol predsa v raji a tu sme zažili toľko krásneho, keďže nebolo až toľko roboty v sobotu tak som sa pustil do upratovania v PC a tam som prišiel do zložky fotky. Kukal som naše fotky z leta a vôbec za celého 2,5 roka. A v tom mi zaplo veď keď ma aj podviedla určite sa len s dakým pobozkala čo mi nedávalo síce zmysel  lebo ona sa nikdy nebozkávala s dakým kým nechodila, to nevadí stane sa, mala odpustene skôr ako by som  vedel .

 V nedeľu sme sa pri návrate do Bratislavy  stavili po krpca a bol som sa s nim prejsť. Prišli sme k nám zobral som klúče sadol do Draka a naštartoval, zaparkoval som kúsok od výstaviska vybral krpca a šli sme naproti. Čakali sme asi 2 minúty keď zrazu vyšla ona, vykročil som proti nej chytil ju za ramená že ju pobozkám no ona sklonila hlavičku čiže som trafil čelo. Smutným hlasom som poznamenal tak nič, nato ona dvihla hlavu a dala mi pusu. Vykročili sme smerom k autu chcel som ju chytiť za ruku no ani toto sa nestretlo z úspechom. Tak sme došli až k Dráčikovi sadli doňho a začal najsmutnejší  rozhovor môjho života.

Nič si z neho nepamätám len slova pauza rozchod ktoré sa stále menili, ja pred očami tie fotky ktoré som si ani nie deň predtým kukal, v hlave plán o tom ako som ju chcel zobrať ďalší týždeň do Tornale. Celé to bolelo a bolí o to viac že šiel týždeň ktorý som chcel stráviť celý s ňou,  bože tešil som sa naňu ako nikdy, celý minulý týždeň sme spolu neboli kvôli hlúpemu autosalónu a teraz , už ani nebudeme.  Rozchod a pauza sa v rozhovore zmenili asi milión krát. Zrútil sa mi celý svet , vidina vecne j lásky zrázu dostala dátum spotreby 17.4.2011 trvalo to presne 30 mesiacov 2 týždne 6 dni a asi 22 hodín.

Potom prišla na radu srdcervúca cesta domov, bolo to uplakane lúčenie z oboch strán. Následne prišlo vymieňanie sms lebo ja som vlastne nedostal dôvod rozchodu. Dostával som akurát odpovede ako „občas sa rozchádzajú aj taký čo sa ľúbia“  ďalšia bola „nemôžem povedať že som bola s tebou nešťastná, len som nebola šťastná“ . Potom prišla sprava ktorá ma trošku hnevá  „bubo potrebujem byt chvíľu sama zo sebou bez všetkých a utriediť si myšlienky“ hnevá ma to preto lebo celý týždeň chodila po vonku a chodila domov medzi 2 3 ráno. Čiže vzniklo s toho chcem byť zo všetkými bez teba, ja chápem že sedieť doma a zožierať sa nie je to správne riešenie ale tak aspoň trošku času venovať myšlienke na nás by mohla.

 Aj tak to stále cele nechápem od 13.3 do 17.4 sa mi rozpadol celý vzťah bez toho aby som si všimol čo i len naznak dačoho takého.  Najčastejšia veta po rozchode je „takú už nenájdem“  a ja ju použijem tiež nie preto že sa to patrí ale preto že to tak je. Možno nás osud ešte spojí neviem, však ona sama mi ako cenu útechy dala za príklad dáku kamarátku ktorá sa s priateľom 9x rozišla medzi tým mávali rôznych partnerov  teraz sa idú brať.  No ja viem že takú už nenájdem , nájdem inú v dačom lepšiu dačom horšiu dačom rovnakú, ale pochybujem že existuje ešte taká dokonalá ako ona pretože my sme boli ako 2 puzliky. Boli sme tak rovnaký až sa tomu veriť nedalo a hlavne sme sa dopĺňali vo všetkom. Zakončím to len vetou, boli to najkrajšie mesiace môjho života a ďakujem za ne, pretože naučili ma milovať od srdca a ukázali mi čo je láska. Ďakujem Bubutko stále ťa milujem.

Dva a pol roka som tu bol 24 hodín pre moju Bublinku aj ona premňa. Vždy som tu bol keď ju bolelo bruško, keď sa s dákym pohádala, keď bola nešťastná , keď ju niečo trápilo alebo sa len potrebovala posťažovať či vypočuť, keď potrebovala  objať, pohladiť alebo len pomasírovať nôžky ako v náš posledný spoločný večer, či len počuť to bude dobré. Teraz potrebujem objať ja potrebujem pohladiť potrebujem počuť to bude dobré no nikto neprichádza a sedím si tu sám v šťastných  spomienkach ktoré o to viac bolia, ale to je vraj údel lásky.

A čo odkázať vám šťastnejším, dávajte si pozor na svoje bublinky aby vám ich vietor osudu neodvial,  hovorte im tak často ako môžete že ich milujete a aj im to dávajte najavo oni to potrebujú vedieť. A aspoň 2x do mesiaca dáka ta kultúra nezaškodí.  Strážte si svoj spoločný čas a nikoho tam nepustite. Oddeľte si robotu od času ktorý mate tráviť spolu . A hlavne nikdy nepovedzte že nemilujete keď to tak necítite, mam pocit že ma to stalo „život“  .

Už len čas ukáže ako to cele skonči, ako sa vraví všetko sa deje pre niečo, a čo ma byť bude, možno tento príbeh oslovi aspoň jedného z vás a uvedomíte si čo mate a ako to strácate a ani o tom neviete, a práve vo vás sa dačo pohne. Potom si poviem malo to zmysel. Možno nás oboch to malo len pripraviť na väčší vzťah a toto bola len príprava, to teraz nevieme, ja len dúfam v to že nebude mat smutný koniec ako Jesenná láska od M. Valeka

... no ten, čo ľúbil, sklamal sa  a ten, čo sklamal, ľúbi.

prach dlhých smutných letných dní na staré lístie

padá ,poznala príliš neskoro, ako ho mala rada...

 

 Uff a kto sa dostal az sem tak gratulujem a dakujem za vypocutie.


Hmm | stály odkaz

Komentáre

  1. hmmm...
    Teda, bol som zvedavý, čo sa vlastne deje, lebo to, čo som o Vás dvoch počul od Teba bolo veľmi pekné a prišlo mi ľúto, že ste sa rozišli. Veľmi zaujímavo si to napísal a hlavne je to pekný príbeh. Naozaj ma mrzí, že to tak dopadlo. Ale vedz, že pokiaľ je vo vzťahu problém, tak sa to prioritne nerieši rozchodom, alebo pauzou. Obe rozhodnutia sú zbabelým útekom. Podľa článku sa Kika ani nesnažila niečo zachrániť, keďže s Tebou otvorene nič nekonzultovala. Riešiť problém vo vzťahu sama so sebou je nie len egoistické, ale aj neracionálne, čo si popri tom, ako myslela sama na seba zrejme neuvedomila. Tým nechcem Kiku zhadzovať. Neviem, aké má myšlienkové pochody, neviem, aká je a nevidím do toho. Viem určite to, že Váš rozchod bol nerozvážny a vedel by som Vám rozprávať hodiny prečo a ako to napraviť. Sám som si prešiel podobnými vecami a teraz som veľmi ďaleko, ale stále sa mám čo učiť. Teraz sa stávam každým dňom šťastnejším a stále som s Karin, čo už je aj s "prestávkou" vyše 5 rokov. Máme svoje trápenia, ale učíme sa ich riešiť spolu a bez emócií. Podľa mňa ešte máte šancu, napirek všetkým okolnostiam, ale to by ste na to museli byť dvaja zmýšľajúci. Každopádne držím palce, či už sami, alebo spolu ;)
    publikované: | autor: Jerry (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. :(
    publikované: | autor: ChopinBukowski (e-mail, web, autorizovaný)
  3. ok clanok
    článok ma zaujal svojou originalitou a keď už je starší, pripadá mi stále aktuálny
    publikované: | autor: Zdeněk (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014